reklama

Príbeh jedného internátu

Internát. Je mi ľúto ľudí, ako sú napríklad aj moji spolužiaci, ktorí maju niektorí viac ako 23 a stále žijú s rodičmi (v lepšom prípade v dome) a denno denne ráno vstávajú do školičky, ako už minimálne 15 rokov.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Vlastne, možno som ani ja neokúsila to pravé internátne bývanie, s ďalšími 5 ľudmi na bunke... mne sa totiž, ani neviem ako, poštastila vlastná izba. A teda spolu s mojimi susedkami, sme na bunke tri, no to nič nemení na fakte, ze mám vlastný veľký stôl, vlastnú skriňu a pár ďalších skríň, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto izby..a zdá sa, že vždy budú. Mám tu svoje kvety, svoje obrazy a plagáty, fotky nášho stáda bernardínov, čačky-mačky, kopy zošitov a kníh. Ráno, keď nestíham, kľudne môžem nechať neustlanú posteľ, rozliaty čaj, rozhadzanú kozmetiku, osobné listy aj všetky doklady na stole, jednoducho zamknúť a utekať do školy s pocitom, ze prídem a všetko bude tak ako som nechala. Najviac milujem to, že si môžem pušťať hudbu hlasno aj potichu, akú len chcem a podľa nálady, a môže hrať celú noc, alebo sa môžem do rána učiť, rozťahovať mapy po celej izbe a nikomu to nevadí :) No tak či tak, starám sa o seba sama.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prišla som sem sama, a sama asi aj odídem. Spoznala som tu spústu úžasných ľudí. Na počudovanie sa mojími najlepšími priateľmi stali chlapci, ktorých som na chodách našej priemyslovky stretávala, a ani vo sne by ma nenapadlo, že práve ja sa dostanem do ich šialeneho úzla priateľstva a dokonca sa stanem jeho súčasťou. Trvalo mi síce trocha dlhšie, kým som dokázala s úsmevom odpovedať na ich zvrátené otázky a kým som prišla na koreň ich niekedy až psychopatickej komunikácie. Ale zvykla som si, tak ako aj oni si museli zvykať, že predsa len niesom chalan z ulice..a že aj moja trpezlivosť má svoje hranice. Za krátky čas sa ich izba stala mojím prechodným bydliskom. Prvý ročník si pamätám iba ako jednu nekonečnú chodbovicu, ktorá gradovala najmä počas skúškového.Veľa ľudi to ani nechápalo, ako to vôbec je možné, no nikto z nás, nemal žiadne väčšie problémy prejsť ročník... Pomáhali sme si, rehotali sa, aj vážni sme občas boli. Druhý rok sa chlapci presťahovali o zopár dverí ďalej. Tá predošlá izba si to , veru, dosť odniesla. V škole sa pritvrdilo, zrazu sme sa viac učili, boli sme vážnejší, no stálne bola sranda. Aj keď sme iba sedeli a rehotali, robili si jeden z druhého srandu.. počúvali hudbu, občas spravili izbovicu, alebo chodbovicu, a keď nám došli nápady .. do rána sme hrávali Dostihy..a to už ale musela byť riadna nuda.. Aj ja som sa vtedy zmenila.. neviem usúdiť či som dospela, alebo som sa proste iba nabalila do svojích problémov. No začalo pribúdať dni, keď som sa u nich ani neukázala.. mám tu v meste totiž veľa bývylých spolužiakov, s ktorými sa vlastne dodnes pravidelne-nepravidelne stretávam. Toto je môj posledný rok na tejto škole, ak ho úspešne dokončím, chcela by som isť o čosi ďalej a trebarz aj skúsiť bývanie s x-daľšími spolubývajúcimi, lebo je nepravdepodobné aby sa mi takáto izba pošťastila aj napríklad konkrétne v Prahe... ale už sa na to teším. S chlapcami som takmer denne, ale veci sa zmenili. Ja trávim viac času v izbe... neviem či tak veľmi chcem svoj kľud, alebo to fakt bude tým, že vždy sa nájdu nepovinné povinnosti, čo žerú čas a ani neviem kedy , je jedna ráno. Niekedy ma napadne len tak ísť dole omrknúť „situation“, či o niečo neprichádzam. A veru, málokedy prichádzam. Neviem čo sa s nami stalo, či nám vyschla studňa, alebo sa každy proste iba zmenil... ale väčšinou sa tam každy iba nudí, alebo spí. Pridelili im dvoch prístelkarov, čiže sú šiesti. Plus ak rátam že ich izba je viac-menej verejná, často si tam nieje ani kde sadnúť. Každý má akosi svoje problémy. Jedneho vyhodili zo školy a do druhej sa mu chodiť nechce, ďalší ma tušim sklony k alkoholizmu a tretí, v tom sa nevyzná asi nikto.Štvrtý, ktorý sa k ním iba prikmotril je ale zdá sa, vždy rovnaký. V pohode. Vlastne toto píšem lebo ma to štve.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Trocha neviem pochopiť čo sa stalo. Občas sa usporiada akcia, kde sa ale nahrnie pol intraku, a už to nemá tú správnu „rodinnú“ atmosféru. Odkedy som im prestala sedávať po večeroch na posteli, a viesť s nimi debaty od veci, príde mi to tam vymreté, aj keď ich tam je požehnane. Najnovšie sa im tam takto váľajú po posteliach 2 peroxidové prváčky, na ktorých pohľad mi neraz vženie do hlavy myšlienku: ... uff.. tak tu ani neviem opísať, pre dobro nás všetkých :) Asi sa na tom už nič nezmení. Bakalársky ročník budeme musieť dotiahnúť do konca, čo bude chcieť aj trocha zabrať. Niekto z nás ho zrejme ani nedokončí, niekto ľahšie, niekto tažšie.. ja snáď už nejako áno, no potom balím švestky a mením smer... alebo vlastne iba pokračujem v plnení plánu:) Nie, ozaj to už nebude ako predtým, čiže tento blog asi ani hlbšiu pointu nemá, no ja si ho uverejním aspoň na pamiatku :) 

Venované trom muškatierom Miškovi, Lubkovi a Bubovi. 


Evička Adamová

Evička Adamová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Mam rada ludi,co sa pozeraju hore. Milujem lietanie, a oblaky... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu